Slovenská verzia English version

S búraním bariér musíme začať u seba

Architektúra - Projektová dokumentácia

K architektúre uvádzam rozhovor s architektkou Paralympijského centra Ing. Arch. Katarínou Viskupičovou.

Aké významnejšie projekty ste už realizovali vo svojej praxi?

Čo do významu každý projekt, ktorý sa robí v našom ateliéri, je rovnako dôležitý. Na veľkosti a rozsahu nezáleží. Samozrejme tie, ktoré sa podarilo zrealizovať, naplnili moju predstavu a klient je spokojný. Z tých, ktoré ocenila odborná verejnosť, si najviac cením napríklad rekonštrukciu Južného krídla v Trnave, interiér Sony centra v hoteli Carlton v Bratislave, baliareň sušeného ovocia Peter Veter v Hlohovci či malometrážne byty v Trnave. Ale rovnako si cením aj menšie projekty, v ktorých sa nám podarilo presadiť niečo nové v koncepcii, resp. použití materiálov.

Čím vás oslovila myšlienka vytvorenia Paralympijského centra v Piešťanoch?

Paralympijské centrum, je pre nás ako kolektív, výzva. Zámer nás oslovil najmä tým, že centrum nebude slúžiť iba určitej skupine ľudí, ale bude mať viaceré využitia, nielen ako centrum rehabilitácie s ubytovaním, ale aj ako hala pre športové či spoločenské aktivity. Zároveň tým, že toto mesto, kde je nielen tradícia kúpeľníctva, ale zároveň sú tu vytvorené podmienky aj pre pohybovo obmedzených ľudí, je práve tým správnym miestom, kde sa bude takéto zariadenie nachádzať. Je to miesto, ktoré je urbanisticky vyťažené a náročné, žije však spoločenskými a športovými aktivitami v prírodnom prostredí, kde pohybovo obmedzený človek nebude izolovaný a centrum si svojimi pridanými hodnotami, napríklad letnou terasou, získa nielen domácich obyvateľov.

Hovorí sa, že každá stavba má svoj príbeh. Čo ste chceli vyjadriť tvarom budovy?

Myšlienka vzišla z toho, že život vzniká z lásky vyvíja sa vo vode a počas cesty sa postupne vynára z vĺn a špirálovite stúpa. Často príde vlna, ktorá nás vymrští hore, ale občas stiahne dole, často sa stiahne do ulity, ktorá sa prevaľuje v týchto vlnách. Vlastne takýto úkryt a ulitu prestavuje aj centrum, v ktorom je ukrytý život. A to nielen život jedinca, ale ľudí, ktorí chcú vystúpiť zo svojej ulity a hľadajú oporu a pomoc v druhom človeku.

Je náročné projektovať bezbariérový a ešte k tomu športový priestor?

Určite je to pre nás oveľa náročnejšie, najmä keď človek si nevie určité zásady overiť v praxi a v bežnom živote zdravého človeka. Vás ani nenapadne, čo môže byť prekážkou, ale vďaka konzultáciám a podpore ľudí zo Slovenského paralympijského výboru či z centra Paraple som si veľa základných princípov overila v praxi. Verím, že sa nám podarí spoločne vytvoriť priestor, ktorý bude slúžiť bez bariér všetkým, či už k športovým alebo k spoločenským stretnutiam.

Zároveň som zistila, že paralympijskí športovci sú oveľa silnejšie osobnosti ako "zdraví" ľudia a majú vytvorený správny rebríček hodnôt, ktorý môže byť príkladom pre nás všetkých. Ale zároveň "maličkosťou", akou je napríklad zvýšený obrubník, im vieme v bežnom živote vytvoriť neuveriteľnú prekážku. Práve preto sa musíme snažiť odstraňovať tieto prekážky, a to nielen fyzické, a vážiť si základné hodnoty ľudského života. Každý z nás, ktorí tvoríme architektúru, by si mal uvedomiť že kedykoľvek sa môže na vozíčku ocitnúť sám a bude potrebovať pomoc.

Ako vnímate vo všeobecnosti bariéry na Slovensku a ako by ste ich chceli odstrániť alebo zbúrať?

Treba si uvedomiť, že bariéry nie sú len fyzické, ale najmä psychické, a tie sú oveľa vážnejšie, pretože postihnutí sme nimi všetci. Aby sme ich odstránili v bežnom živote, musíme uviesť do praxe toleranciu, rešpektovať jeden druhého, vážiť si prácu každého človeka i toho jednoduchého, vytvoriť si nový rebríček hodnôt. Ale tomuto všetkému sa musíme ešte dlho učiť, a najmä každý musíme začať sám od seba. To bude tá najrýchlejšia cesta?